Ako sa obliekali na pohovor naši rodičia (2011)

„Pozývame Vás na 1. kolo pohovoru. Budete sedieť aj s riaditeľom, preto sa, prosím, dobre pripravte a slušne oblečte.“ Ak si hľadáte prácu, s takýmto pozvaním na pohovor sa môžete stretnúť. Nie však pred 40 rokmi. 

Boli to pohovory?

Pracovné „pohovory“ sa realizovali odlišne. Vypísala sa žiadosť o prijatie do zamestnania, osobný dotazník a podľa vzdelania sa priložil výučný list, maturitné vysvedčenie alebo vysokoškolský diplom. Kandidát (alebo častokrát škola) dokumenty odniesol priamo do fabriky alebo na okresný národný výbor. Prácu kandidát nezískal sebaprezentáciou a často ani skúsenosťami. Hlavnú rolu zohrával kádrový profil a vysvedčenia. Popritom každý občan republiky musel mať prácu. Napriek tomu chodili kandidáti so svojimi dokumentmi, alebo na „pohovor“ oblečení najlepšie, ako vedeli. Ako to bolo?

Platila zásada – keď odniesť oficiálne dokumenty, tak aj oblečenie oficiálne. Keď na stretnutie s potenciálnym zamestnávateľom, alebo rozhovor so svojim nadriadeným, tak čo najslušnejšie. Tak slušne, čo doba 70-tich rokov dovoľovala. Moja babka sa doteraz vyjadrí: „To vtedy nebolo také, že by v otrhaných rifliach niekoho pustili do hotela ako tam dnes chodia.“  Rovnako ani na stretnutie so zamestnávateľom. Chápalo by sa to nielen ako nevkusné alebo neslušné oblečenie, ale hlavne ako provokácia režimu.

Móda sa menila veľmi pomaly

Štátne podniky vyrábali pomerne veľké množstvo odevov, ale veľmi pomaly reagovali na módne trendy. Ťažkopádna bola komunikácia medzi výrobcami a dodávateľmi, nehovoriac o vývojových strediskách, kde pracovali odevní návrhári, hoci aj s chuťou a nápadmi, no bolo ťažké ich presadzovať. V schvaľovacích komisiách sedeli hodnotitelia, s hlavnou devízou členstva v KSČ. Preto sa móda v čase komunizmu menila podstatne pomalšie. Zo 70-tich do 80-tich rokov iba menšie obmeny. Preto aj kandidát vedel naisto, čo si môže dovoliť si obliecť na tak oficiálne stretnutie, akým bol pohovor.

Ako sa obliecť?

V 70-tich rokoch  pretrvával záujem o folklórne a romantické prvky. Prevládali siluety v tvaroch A, X a I. To bolo cítiť aj pri slušných oblečeniach, teda u ženskej populácie. Na skladaných sukniach sa objavovali čipky alebo lemovanie. Začiatkom 80-tich rokov sa začali objavovať nové strihy a materiály inšpirované Burdou, u žien sa nosili predĺžené sukne, chlpaté vesty, či už z ozajstnej alebo umelej kožušiny, zvonové sukne, ale aj zavinovacie, skladané, plyšované sukne. Veľmi obľúbené a pre oficiálne príležitosti boli kostýmy. Vypchávky na pohovor bola výsada vyvolených, normálne ženy o tom iba snívali. Biele ponožky a lakovky sa nosievali často aj na oficiálne situácie. Zásadou bolo – na udalosť, akou pohovor bezpochyby bol, neboli nohavice prípustné. Muži na sebe zvyčajne priniesli oblek hnedej, zelenej farby, kockované vzory, často aj s klobúkmi.

Moja babka oblečenie okomentovala jednoducho a so značným pejoratívnym podtónom: „Počas socializmu nebolo žiadúce nosiť kapitalistický odev – napr. rifle, prípadne nosiť šperky so symbolmi, určite nie s krížikom.“ Ženské výstrihy „po pupok“ a sukne krátke ako šírku opaska neboli prijímané s veľkým nadšením. Farby neboli výrazné, oblečenie, ktoré by hýrilo farbami nebolo ani kde kúpiť. Slušnosť, tuctovosť a priemernosť bola najvhodnejšia. Aj na pohovor. Nikto nikdy nevedel, kto pre ním sedí...

Pošlite CV